sprievodca a cieľavedomosť

Som veľmi prekvapený, že keď sa rozprávam s kopou mladých ľudí, mojich rovesníkov, i keď je ich málo, nemajú určené jasné ciele. Respektíve ani netušia ,čo chcú alebo čo majú robiť. Pesničky, videá a rôzne frame obrázky na sociálnych sieťach sú preplnené citátmi od úspešných osobností. A oni napriek tomu nevedia čo chcú. To je jadro problému. Motivácie je plný internet. Povedal by som dokonca, že sa nachádzame v motivačnej dobe. Problém však nie je v jej nedostatku, ale v určovaní si cieľov. A potom príde ta najpodstatnejšia vec- disciplína. Môj dedo neustále zdôrazňoval : ,,Vám mladým chýba disciplína! ´´ V časoch, keď mi však tieto rady fučal do uší, ma starká ládovala koláčmi a počúvať s plnou hubou je dosť náročné. Starké, tie majú vždy jasný cieľ keď prídeš na návštevu. Odísť prinajlepšom s pocitom, že za dva mesiace vrhneš trojičky. O disciplíne, s akou to robia ani písať nemusím. Starý otec bol ten najpodstatnejší človek, ktorý sa podieľal na mojej výchove. Boli sme kompletná rodia. Ale po štrnástich rokoch, keď som prestal cítiť mamine facky a ignoroval otcov hnev, moje pubertálne ego potrebovalo skrotiť tú drzú faganskú hlúposť omnoho tvrdšími a bolestivejšími fackami ako matkinými. A hlasom oveľa rešpektu -znejúcim ako otcovým. Keď si nevedel poradiť s divokým psom veterinár, na rad prišiel krotiteľ zvierat. Nešlo o to ,že by mama nevedela povedať to čo on, ale podať to v mojej vlnovej frekvencii dokázal iba Dedo Tomáš. A to je pri výchove veľmi podstatné, Prispôsobiť sa subjektu . Dedo presne vedel, kedy sa ide vlak vykoľajiť a to mi veľmi pomohlo. Neviem, akoby to dopadlo keby nie, ale od príkladu by to malo ďalej než pešo do Ugandy. Každý človek niekoho takého potrebuje. A som si istý, že ho máš aj ty. Možno ho neregistruješ, ale časom ho určite odhalíš . Nazvem ho “Sprievodca”. Oni totiž vedia kde sú koľaje a kde sú hranice. Kto lístok má a kto nie. Kedy pri takomto tempe dorazíš a presne kde. To skúsenosti a život vážený ich tak vycvičil. Po tom, ako sa jeho služba skončí, musíš pokračovať sám. A to vôbec nie je ľahké. Je iba na tebe, ako naložíš so sprievodcovými radami. Určite budeš aj ty sprevádzať niekoho vlak, ak v tom už nie si. Veľa krát si ani neuvedomujeme kto všetko nás pozoruje a sme niekoho príkladom. Po opustení sprievodcu sa musí jasne stanoviť ďalšia zástavka – bod, kde chceš ísť. Nikto predsa nechce chodiť tou istou trasou stále dookola. Čo tým získame? Nič. Otupujeme zmysly, pretože stále vnímajú to isté. Nečakaj iné výsledky ak hráš stále rovnako. Neviem ako ty ,ale ja som sa rozhodol ísť vpred, zažiť a skúsiť čo najviac. Urči si stanicu, tvoj cieľ. Potom už bude jedno akou trasou pôjdeš. Koľko krát sa ti nepodarí prejsť ku tvojej stanici nie je podstatné. O tom je disciplína. Všetky koľajnice sú prepojené. A ak nie, tak starý výhybka to vybaví. Jedno je isté, keď bude mať tvoj vlak dostatočne disciplinovaného šoféra, vždy dorazí kde si zaumieni.